Môj myšlienkový tok jeprerušený Mariiným monológom. “Tak si predstav, že tie vínne mušky nedalipokoj, stále štípali a dobiedzali a keďže som nechcela, aby Ťa zobudili, keď Tibolo tak všelijak, tak som ich hlušila asi dve hodiny, kým sa mi tú mušiupopuláciu nepodarilo ako tak vyhubiť. Potom som ale bola už natoľko prebratá,že som nemohla zaspať a tak som si chvíľu čítala časopis. Potom ma ale napadlo,že načo si budem čítať, čo je nové v Madride, keď sme v Portugalsku a tak somzapla telku. No o druhej po polnoci tam toho moc nebeží, tak som zažala opäťhlušiť vínne mušky, až kým ma to neunavilo a nezaspala som. No a potom si sazobudila Ty a tak som sa zobudila aj ja. Tak a terz mi prezraď, ako vykľučkujemez tej odpovede, že ako sa nám spalo. Každý počíta s tým, že mestské buchty akomy, spia na vidieku ako zarezané.” No v tomto smere som sa musela ohradiť, žeja teda žiadna mestská buchta nie som. Veď som odchovaná na Liptovskom vzduchu,mlieku, zemiakoch a tak ďalej. “No ale teraz žiješ v Madride, takže si dedinskábuchta, čo si zvykla na mesto a teraz má spať v noci na vidieku ako zarezaná.”Ukončí našu konverzáciu rodená diplomatka a poberie sa do kúpeľne.
Na raňajky prichádzame ako ináčposledné, zasadnúc k stolu spoločne s dvoma rodinkami a ich ďeťmi. Ja, keďžemoja znalosť portugalštiny je o značný kus pozadu za mojou zanlosťoušpanielčiny (a vyvolení vedia, ako je na tom tá), sa len slušne usmejem a rovnosa dám do frézovania. Maria sa zvedavo poobzerá po mĺkvej spoločnosti, otočí sana domácu pani a vypýta si olivový olej. Potom sa nakloní ku mne a nahlaszahlási, že je podstatne chutnejší a zdravší, ako maslo. “No nemyslíte?”, otočísa na prísediacich. Zarazené pohmkávanie. “No vážne, ochutnajte!”, nedá saMaria a vtisne karafku do rúk najbližšiemu susedovi. Ten sa na to zadíva, akona zlatý grál, neisto sa pozrie na manželku, ktorá prevráti oči stĺpikom anakvapká si olej na chleba. A takto karafka koluje a rozprúdi sa živákonverzácia na tému olivový olej z oblasti Guarda, špeciality miestnej kuchyne,nevynechá sa ani porovnanie so španielskou (veď sme tak blízko hraníc a tápovestná rivalita je tu silnejšia, ako kdekoľvek inde). A zrazu sa mĺkveraňajky zmenia na živú diskusiu, ktorú so svojou už spomínanouznalosťou/neznalosťou portugalštiny sledujem len na pol ucha. Vychutnávamraňajky, občas zachytím nejaký ten impulz, že áno alebo nie, keď je rad na mneaby som súhlasne pokývala hlavou (s plnými ústa mi sa predsa nerozpráva),usmejem sa na prítomných, keď zachytím, že je reč o mne a s úžasom sledujemtento Mariin dar. No darmo, asi sa tomu nikdy neprestanem diviť. Keď saspolustolujúci poberú od stola, Maria sa ku mne otočí a so žiariacimi očamizahlási. “No videla si to baby? A toto je dôvod, prečo som sa stala novinárkou.A teraz dorazíme tento mandľový koláč. Musíš jesť, máš málo cukru a preto zlespíš.” Na niektoré veci proste nemám argumenty.
Small talk...ako na to.
10:26 nedela ráno. Budím Mariu. “Pssst, nepôjdeme na raňajky?” Vedľa mňa sa pohne rozospaté klbko naryšavelých vlasov. “Bože, to bola strašná noc, predstav si, že sa nás pri raňajkách pani domu spýta, ako sa nám spalo. No budem musieť použiť svoje diplomatické schopnosti. Nič sa nedá robiť.” Filozoficky začne ráno Maria. Moje ranné myšlienky sú v tomto smere značne zaostalo neandertálske. Cez týždeň zahluším budík, pomyslím si, ktorý blbec vymyslel prácu a prečo ho ti ostatní nezlynčovali a poberiem sa do kúpeľne. Nuž a cez víkend zahluším budík a šťavnato zahreším v piatich jazykoch, prečo som sa si s Luisom dohodla bajkovanie tak nemožne skoro a poberiem sa do kúpeľne. Maria sa ráno zobudí a môže písať reportáže. V duchu ju podozrievam, že väčšina jej reportáží aj takto vznikla.
